Exkurzia Klubu slovenských turistov Veľké Uherce na Devínsky hrad a Sandberg

23. 4. 2022

Organizátori:

KST Veľké Uherce – Jozef Čmiko a Vlasta Svrčková

ŠGÚDŠ – RNDr. Pavel Liščák, CSc., a RNDr. Alexander Nagy, CSc.

V sobotu 23. 4. 2022 Klub slovenských turistov z Veľkých Uheriec uskutočnil exkurziu do oblasti Devína a Devínskej Kobyly. Táto akcia, zhodou okolností s jednodňovým oneskorením, nadviazala na Deň Zeme, ktorý si pripomíname 22. apríla. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra (ŠGÚDŠ) pri tejto príležitosti pravidelne usporadúva rôzne podujatia pre širokú verejnosť s cieľom poskytnúť informácie o neživej prírode – horninovom podklade, vode, geodynamických javoch (zosuvy, kras, zemetrasenia…), ale aj o ťažbe nerastných surovín.

Pracovníci ŠGÚDŠ Dr. Alexander Nagy a Dr. Pavel Liščák poskytli odborný geologický a inžinierskogeologický výklad na lokalitách bralo Slovinec a pieskovňa Sandberg, doplnený aj o mnohé historické zaujímavosti v súvislosti s priestorom Devínskej brány. Oddelenie vydavateľstva a propagácie ŠGÚDŠ zabezpečilo pre účastníkov exkurzie propagačné materiály – pre malé deti leporelá a pexesá, pre starších účastníkov selektovanú informáciu z publikácie Sprievodca Sandbersko-pajštúnskym geoparkom (Madarás a kol., 2014) – Posledné more v okolí Bratislavy.

Bralo Slovinec

Geologicky najmladšie horniny vrchných druhohôr (mezozoika), ktoré majú kriedový vek (okolo 145 – 140 mil. rokov), sa vyskytujú na dvoch miestach sz. časti Devínskej Kobyly v  Devínskej Novej Vsi, mestskej časti Bratislavy. Bývalý malý lom vo výrazne bridličnatých vápnitých horninách kriedového veku je dodnes čiastočne viditeľný vo svahu vŕška medzi ulicou Na kaštieli a ústím potoka Mláka do Moravy. Výrazný odkryv však predstavuje stena bývalého kameňolomu j. od Devínskej Novej Vsi nad riekou Moravou, ktorá je vysoká takmer 50 m. Bralo je známe aj pod názvom Skala. Z tektonického hľadiska má bralo prevrátený vrstvový sled, staršie horniny ležia na mladších. Hornú časť brala tvoria výrazne doskovité až bridličnaté kremité a slienité vápence a rohovce vrchnojurského veku (stredné druhohory). Vek bol určený z nálezov mikrofosílií – druhohorných, kimeridžských sakokóm a zriedkavých titónskych kalpionelíd. Spodnú časť skalného odkryvu budujú doskovité až masívne hľuznaté sivé vápence s polohami slieňov. Zvyšky mikrofosílií sú vzácne a slabo zachované (Crassicollaria intermedia, Calpionella alpina, Tintinnopsella carpathica), úlomky ostrakód, ježoviek a lastúrnikov indikujú spodnokriedový (berias) vek vrstiev (Michalík a kol., 2000).

Z geologicko-tektonického hľadiska sa odkryvy hornín kriedového veku nachádzajú v čelnej časti bratislavského príkrovu (Plašienka, 1991, 1999), ktorý v jadre tvorí kryštalinikum – granitoidy a metamorfované (premenené) horniny. Druhohorné sedimenty devínskej sukcesie sú ich sedimentárnym obalom a v čele príkrovu tvoria veľkú ležatú vrásu s prevráteným vrstvovým sledom. Celý bratislavský príkrov je tektonicky nasunutý na podložné sedimenty borinskej jednotky (resp. sukcesie). Kontakt medzi týmito dvomi jednotkami je na Devínskej Kobyle odkrytý len na jednom mieste – na s. úpätí masívu v záreze železnice pod Štokeravskou vápenkou.

Dr. A. Nagy pri odbornom výklade na lokalite bralo Slovinec, v pozadí informačné tabule Sandbersko-pajštúnskeho geoparku

Dr. P. Liščák pri odbornom výklade o protipovodňovom systéme rieky Moravy, ale aj o histórii blízkeho okolia lokality Sandberg

Pieskovňa Sandberg

Jedným z prírodných skvostov na území Bratislavy je opustená pieskovňa Sandberg na z. svahu Devínskej Kobyly na j. okraji bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves. Domáci ju nazývajú Pieskovec, resp. po záhorácky „Pískovec“. Strmý piesčitý svah nad riekou Moravou už oddávna poskytoval stavebný materiál – piesok a pieskovec – obyvateľom širokého okolia. Tí si všímali, že pri ťažbe piesku často nachádzali rozličné mušle, ale aj zuby a kosti takých živočíchov, z ktorých mnohé aj dnes žijú len v mori. Aj keď koncom 18. storočia nebolo pochýb o morskom pôvode usadenín pomerne vysoko na kopci, vtedy sa ešte uvažovalo o dôkazoch z povestnej biblickej potopy sveta. V prvej polovici 19. storočia však prírodovedné poznanie v geológii bolo natoľko rozvinuté, že paleontologická veda, ktorá sa zaoberá štúdiom skamenelín – fosílií, stále prinášala nové a nové fakty o dlhodobom geologickom vývoji sveta. Vďaka nálezom fosílií sa dal aj vekovo zaraďovať do časových geologických cyklov.

Sandberg, ale aj takmer celá Devínska Kobyla sa vďaka mimoriadne bohatým nálezom morských aj suchozemských zvyškov mladotreťohornej (neogénnej) fauny a flóry stali svetoznámym náleziskom. Vďaka blízkosti Viedne, kde mal od roku 1849 sídlo Ríšsky geologický ústav (jedným z jeho prvých riaditeľov bol v rokoch 1885 – 1892 slovenský geológ Dionýz Štúr), sa systematický vedecký výskum sústreďoval aj na túto lokalitu. Už v roku 1848 ju spomínal Hoernes a uvádza odtiaľ 18 druhov žralokov, 1 raju, 15 druhov kostnatých rýb, 1 korytnačku a 6 druhov cicavcov. Zvyšky cicavcov sa do morského prostredia dostali asi činnosťou občasných prívalových vôd zo súše. V sandberskom piesku sa našli aj zvyšky väčších živočíchov – veľrýb, sirén, tuleňov či krokodílov. Najväčšiu kvantitatívnu a druhovú prevahu však majú morské lastúrniky a ulitníky, ale vyskytujú sa tu aj fosílie ježoviek, machoviek, rias a drobné biele „šošovičky“ patriace morským bentickým dierkavcom (foraminiferám).

Z lastúrnikov, ktoré sa dobre zachovali v pieskových vrstvách, a odtlačkov v pieskovci sú to najmä rozličné druhy hrebenatiek (Chlamys sp., Pecten sp.) a ustríc (Ostrea sp.). Je to preto, lebo tieto schránky sú zložené z uhličitanu vápenatého (kalcitu), ktorý je pri chemickom zvetrávaní odolnejší ako iná kryštalografická odroda uhličitanu vápenatého – aragonitu. Aragonitové schránky tvorí väčšina ulitníkov a lastúrnikov a sú náchylnejšie na rýchly rozpad. Na niektorých miestach pieskovne sú biele, pôvodne aragonitové schránky často prítomné, no pri dotyku sa rozpadávajú na prach. Vo vrstve sa potom často zachová len detailný plastický odtlačok alebo výliatok skameneliny, ale aj ten je veľmi pekný.

Drobné kríčkovité útvary podobné koralom patria červeným vápnitým riasam litotamniám. Ak sa riasy napr. pôsobením vlnenia skoncentrovali na jednom mieste, môžu v sypkých pieskových polohách vytvárať súvislé lavice poréznych riasových vápencov. Tie sa dobre opracúvali na kamenárske účely a mnoho stredovekých kamenných prvkov a sôch v širokom okolí Bratislavy je práve z morských riasových vápencov. Ťažili sa a aj dnes sa ťažia najmä v Rakúsku v okolí Neziderského jazera ako tzv. litavské vápence. V piesku sú časté aj bizarne tvarované členité lavicovité až bochníkovité útvary – konkrécie pieskovcov. Vznikli vyzrážaním uhličitanu vápenatého rozpusteného vo vode z rozpadnutých schránok ulitníkov a lastúrnikov. Vápnitý tmel spojil zrná piesku, a najmä spodné strany takýchto lavíc majú podobu podivných výčnelkov.

Okrem priamych nálezov skamenelín sa pomerne často vyskytujú aj stopy po činnosti morských organizmov. Vo vápencoch bývajú často navŕtané okrúhle jamky od lastúrnikov rodu Lithophaga, ktoré žili prichytené na skale v morskom príboji. Menšie dierky sú spôsobené vŕtavými hubami. V piesku si vyhrabávali chodby kraby, zachovali sa ich výliatky v podobe valčekovitých útvarov nepravidelných tvarov.

Z morských stavovcov okrem žralokov a pancierových rýb v mori na úpätí Devínskej Kobyly žili aj tulene, sirény, veľryby, korytnačky a krokodíly. Aj na Sandbergu sa našli zvyšky primátov – zuby druhu Griphopithecus suessi Abel, blízkeho známym rodom Dryopithecus a Sivapithecus, ktoré boli predchodcami ľudoopov (šimpanz, gorila). Lokalita pozostáva z plytkovodných príbrežných sedimentov sandberských vrstiev (bazálne hrubé klastické horniny, sľudnaté piesky, ílovité piesky, vápenaté pieskovce, organogénne a organodetritické vápence, brekcie a štrkové polohy), ktoré sú erozívne uložené na starších vrstvách druhohorných karbonátov devínskej sukcesie Malých Karpát.

Takmer všetky spomínané druhy skamenelín zo Sandbergu a Devínskej Kobyly sú aj v zbierkach Prírodovedného múzea v Bratislave (SNM-PM). V polovici mája 2012 bola otvorená nová paleontologická expozícia, v ktorej čestné a zaslúžené miesto patrí aj špecializovaným vitrínam s nálezmi zo Sandbergu.

Sandberg, ako už bolo spomenuté, je chránená lokalita. Je súčasťou NPR Devínska Kobyla a kvôli ochrane je amatérsky zber fosílií a pohyb mimo vyznačených chodníkov zakázaný. Bohužiaľ, blízkosť sídliska v Devínskej Novej Vsi a veľký počet návštevníkov, ktorí túto atraktívnu lokalitu navštevujú, je pre jej ďalšiu existenciu potenciálne zničujúci. Preto sa Sandberg dostal aj medzi prioritné lokality projektu Sandbersko-pajštúnskeho geoparku. Jeho výnimočnosť je edukatívnym spôsobom prezentovaná na informačných tabuliach na samotnej lokalite, ale aj v jej okolí (Waitov lom, Slovinec).