Každoročne sa na celom svete oslavuje 22. marec ako Medzinárodný deň vody. Bude tomu tak aj v tomto roku, avšak v roku 2022 sa oslavy tohto dňa ponesú v znamení podzemnej vody a pod heslom „Zviditeľnenie neviditeľného“ / „Making the invisible visible“. V tomto duchu sa ponesie 9. svetové fórum pre vodu, ktoré sa 22. marca 2022 bude konať v senegalskom Dakare pod patronátom OSN / UNESCO.
Informácie nájdete napríklad na
https://www.worldwaterday.org
alebo
https://www.un-igrac.org/news/making-invisible-visible-2022-year-groundwater
Čo je ale podzemná voda, keď sa aj v názve podujatia považuje za neviditeľnú? Je to práve tá voda prítomná len niekoľko metrov pod našimi nohami, tá ktorá vsiakla do podzemia a pomaly prúdi v póroch zemín alebo puklinách skál. Je nám najbližšou, relatívne najdostupnejšou vodou a relatívne aj najchránenejšou vodu vďaka tým niekoľkým metrom horniny ktoré nás od jej hladiny delia. Ak sa však táto voda kontaminuje, trvá zvyčajne celé roky až desaťročia kým sa ju podarí vyčistiť. A to sú práve veci, ktoré by sme si mali o podzemnej vode pripomínať – nielen počas 22. marca 2022.
Čo by sme mohli vedieť o podzemnej vode na Slovensku:
Voda je azda jediná strategická surovina, ktorej má Slovensko dostatok. Je to aj preto, že jej zásoby sa u nás obnovujú: v priebehu jedného roka spadne na územie Slovenska priemerne 740 mm zrážok – vo forme dažďa, ale i snehu. Zrážkové úhrny však nie sú všade rovnaké – v nížinách často nedosahujú ani 520 mm, v horských oblastiach sa približujú k 1 500 mm. Veľká časť zrážok sa ale vyparí, a nemôže sa tak podieľať na tvorbe nových zásob. V priemere sa z uvedených 740 mm vyparí až okolo 550 mm a len zvyšných asi 190 mm (teda len jedna štvrtina celkových zrážkových úhrnov) môže vstúpiť do kolobehu v riekach alebo v podzemí. Takto sú vytvárané prírodné zdroje podzemných vôd, ktoré odhadujeme v prietokovom množstve okolo 147 m3/s. Z toho však maximálne môžeme využiť asi iba polovicu – cca 79 m3/s, a toto množstvo je na území Slovenska veľmi nerovnomerne rozdelené. Využiteľné množstvá všetkých podzemných vôd na Slovensku majú veľkosť približne 76,5 m3/s, čo je asi polovica priemerného prietoku Váhu pri Komárne. Jedna štvrtina tohto množstva vzniká na území Žitného ostrova. Nie každé horninové prostredie je totiž schopné prijať podzemnú vodu. Najpriepustnejšími horninami u nás sú štrky a piesky v náplavoch riek, ale aj druhohorné vápence a dolomity. Väčšina zdrojov kvalitnej pitnej vody u nás tak pochádza z veľkých horských prameňov alebo z mohutných riečnych náplavov, kde ju treba chrániť. Veľkézdroje podzemnej vody sú u nás aj v štrkopiesčitých náplavov väčších riek.V oboch prípadoch je však potrebné vodu získavať čerpaním z vrtov. Na zásobovaní obyvateľstva SR sa viac ako polovicou podieľajú krasové pramene – sú to podzemné vody ktoré predtým vsiakli do vápencov a dolomitov, krasovatejúcich hornín kde môžu vznikať aj veľké jaskyne. Krasovatejúce vápence a dolomity sú u nás len pomerne málorozšírené: zaberajú menej ako 1/20 plochy územia (2324 km2). Napriek tomu sa z týchto zvodnencov dokáže zabezpečiť 54 % celkovej spotreby pitnej vody v Slovenskej republike. Pri porovnaní celkových využiteľných množstiev všetkých podzemných vôd na Slovensku (je ich cca 76,5 m3/s) s krasovými (19,7 m3/s) vidíme, že z 1/20 plochy územia pochádza asi ¼ všetkej podzemnej vody u nás.Krasové zvodnence tak päťnásobne prekračujú priemerné vlastnosti „bežných“ hornín sústrediť v sebe podzemnú vodu. Je to dané tým, že vápence a dolomity sú schopné prijať takmer všetok objem nevyparených zrážok a sústrediť prúdenie vody v podzemí do veľkých výverov v krasových prameňoch. Najvyššiu priemernú výdatnosť na území Slovenska má prameň Lazce v Necpalskej doline vo Veľkej Fatre (558 l/s), historicky najvyššiu jednorazovo nameranú výdatnosť mal krasový prameň Pod hradom pri Muráni (8872 l/s) – stalo sa tak po veľkých lejakoch 24. septembra 1984. Každú sekundu obyvatelia Slovenska v priemere spotrebujú 10,72 m3 podzemnej vody, z toho až 5,80 m3 pritečie do ich vodovodných kohútikov z krasových prameňov.Krasové zvodnence sú však veľmi citlivé na ľudské zásahy – pri nevhodnom konaní sa voda ľahko stratí a ešte rýchlejšie znečistí! Pri pohľade na mapu rôznych druhov vodárenských zdrojov zisťujeme, že na juhu či východe Slovenska sú územia bez väčších zdrojov – či už krasových alebo nekrasových podzemných vôd. Toto nerovnomerné rozdelenie zdrojov by nás malo nútiť príslušne si ich vážiť. Dokážu to len obyvatelia na vodu nedostatkových regiónov? Musíme si tiež uvedomiť, že podzemná voda sa aj v zdanlivo na ňu bohatých častiach územia neodborným zásahom ľahko stane nepitnou alebo nedostatkovým tovarom!
